Som telesne postihnutý, no a čo ? Výhody detskej mozgovej obrny

Autor: Gabriel Závodský | 7.4.2008 o 10:09 | Karma článku: 17,01 | Prečítané:  8429x

Už dlhšie som sa zahrával s myšlienkou, aby som sa Vám bližšie predstavil, aby ste vedeli kto sa skrýva, za pokusmi byť vecný, právnický a tak podobne. A najmä sa mi páčili príspevky kategórie "no a čo" :) Niekto je z Bratislavy. No a čo ? Niekto homosexuál. No a čo ? Super, páči sa mi to. Ale impulzom pre napísanie tohto článku bol článok Patrika Horníka. Jeho prístup bol presne taký, aký by som ja očakával. Mimochodom veľmi správny. Ale to je uhol pohľadu odvíjajúci sa od celkového pohľadu postihnutého na seba samého.

Pustime sa teda do toho. Dnes som v extra dobrej nálade, tak sa určite aj dobre na písaní tohto príspevku zabavím a verím, že aj Vy so mnou. Narodil som sa skoro pred 27 rokmi. Tak tomu bude 10. apríla. Rodičia sa tešili, ale to ešte nevedeli aký prúser im bol z hora pridelený. Asi keď som mal rok, rodičia si všimli, že akosi nechodím, resp. sa nepokúšam chodiť ako väčšina detičiek. Nebudem to rozpisovať stres, ktorý rodičia zažili keď im povedali diagnózu - detská mozgová obrna. Bu bu bu ! Dnes to už nazývajú sofistikovanejšie - ľahká mozgová disfunkcia, ale komunisti mi hneď dali super diagnózu s doporučením na špeciálnu školu a so zápisom v papieroch retardácia reči a motoriky. Vyzerá to v reále tak, že človek kríva. Aspoň u mňa. Pri detskej mozgovej obrne má človek dvojakú šancu. Buď ho dostane úplne a skonči na vozíku, alebo ho to, ako to ja volám len lízne a ostane líznutý. Takže ja som líznutý. Romantické časti o tom, ako mi pomohla výnimočná operácia na doporučenie od záhadného človeka si nechám možno na inokedy, povedané jazykom právnika nie je to predmetom tohto príspevku. Chcem Vám ukázať, že život má človek taký, ako sa k nemu postaví a ako prijme to, čo mu bolo udelené a ako z toho dokáže ťažiť.

Na prvom mieste treba poďakovať rodičom. Ich prístup je element, ktorý najviac ovplyvní. A to buď pomôže alebo Vás zničí. U mňa to bolo vyrovnané. Na jednej strane sa ma mama vždy snažila chrániť na druhej strane otec so mnou nikdy nerobil výnimky. Musel som mu pomáhať v záhrade a dostal som spravodlivú bitku keď som zapálil pasienky :) Ako je zrejmé väčšiu časť predškolského veku sa hľadalo riešenie ako pomôcť, zlepšiť stav. Niečo sa podarilo, niečo nie. Aj preto lebo som bol lenivý cvičiť. Išiel som však do školy. A žiadna špeciálna.

Život na základnej a strednej škole

Školské roky boli úplne v pohode. No, ako pre koho. Bol som zlý ako čert. Mama sa už hanbila chodiť na rodičovské stretnutia, keďže môj talent niekoho vytočiť bol vždy spomenutý. Teraz mi je už úplne jasné, prečo tomu tak bolo. Bolo pre mňa príjemnejšie, keď na mňa ukazovali ako na niekoho kto vystrája a tým „zapadne“ ako na niekoho koho treba ľutovať. Toto je jedným z dôvodov prečo sú niektorý postihnutí ľudia nepríjemní. Akýsi zlom vo mne nastal keď môj triedny učiteľ mi povedal, že môžem byť rád, že chodím do normálnej školy a že zo mňa nikdy nič nebude. Od toho sa to bolo na neudržanie a stredná škola a puberta to len umocnila. napríklad na 3 predmety som mal jeden zošit. Jeden som písal spredu, jeden zozadu a tretí zo stredu. Rebélia samozrejme pokračovala. Jediný jeden učiteľ ma prekukol. Raz si ma zastavil a povedal, že naňho to zbytočne hrám. Uvedomenie prišlo na maturitách, keď som štyri roky flákania dobehol za pár dní akademického voľna. Moja slovenčinárka dokonca odišla od komisie zavolala si ma na bok a vynadala mi, že prečo som sa neučil celé štyri roky, že akým svedomím mi má dať trojku keď som odpovedal na jednotku. Na pol roka som mal totiž 4. :) Zástupca riaditeľa mi podával ruku s tým, že sa cítil ako Alica v krajine divov. Myslím, že to bol zlom. Zlom, keď som si uvedomil, že dosť bolo hrania na niečo, čo nie som. A energiu, ktorú som vkladal do toho, aby som sa vyrovnal ostatným venoval sám sebe. A tak sa zo mňa stal právnik s hodnotením výborný na štátniciach.

Prejdime však už do súčasnosti a reálneho sveta postihnutého. Moje detstvo sa nijak špeciálne nelíšilo od detstva ostatných. Bolo to najmä tomu, že ja som nechcel. Výsmechy a skloňovania slova „krivý“ som sa naučil časom úplne ignorovať. Dokonca som sa naučil zo svojho postihnutia aj ťažiť. Keď mi to vyhovovalo tak ma noha bolela, tiež som vedel pre mňa akýmsi hnacím motorom, vďaka ktorému som musel vždy dokazoval viac, aby som ukázal, že nielen som rovnako dobrý ako ostatní, ale, že som aj lepší. Svoje postihnutie využívam ako krásna žena svoje prsia. Hneď zaujmú a človek sa spoznať, je zvedavý. A napr. policajti ti nedajú pokutu J Jasné, že to nie je také jednoduché. Veľa ľudí sa komunikácií so mnou vyhýba. Ja im to však nemám za zlé. Ľudia len jednoducho nevedia ako reagovať. Mal som podobný problém, keď som plával za zväz telesne postihnutých. U tých ľudí bola miera postihnutia diametrálne odlišná. A ani ja som nevedel ako sa k nim správať, či sa ich môžem dotknúť, či im neublížim. Nemyslím, že zdravím sa postihnutí hnusia, len nevedia ako sa v ich prítomnosti správať. Preto ľudia nebojte sa postihnutého dotknúť. Nehryzie a ani neumre na strašné bolesti.

Nepríjemné je však hľadanie zamestnania. Tu sa s predsudkami stretávam stále. Kým v zahraničí je úplne normálne že telesne postihnutí sú súčasťou života, pracujú, u nás mi to pripadá ako každý zamestnanec by musel byt fyzicky dokonalý či dokonca fotomodel. Česť výnimkám. Nepovažujem sa za nejakého génia, ale právo milujem a som v ňom dobrý, aspoň si to myslím. Študujem ho neustále, čítam, chystám sa na PhD. Hovorím plynule anglicky a idem na pohovor. Zhodou náhod k jedného z najrenomovanejších slovenských advokátov. Pohovor so mnou robí jeden z jeho (asi) koncipientov. Zo začiatku nerozumiem, prečo sa ma pýta, či mi nebude vadiť, že musíme ísť o poschodie nižšie. Zaplo mi až na druhý krát o čo vlastne "kráčí". To mi už to nedalo a povedal som: "Fešák ja denne preplávam 3 kilometre, 16 schodov ešte zvládnem".

Ale ľudia sú milí. Jedna babička mi minule ponúkla miesto na sedenie v električke. Zlatá teta. Problematike žien sa venovať nebudem, to som už riešil dávnejšie. Ale aj tu je výhoda byť postihnutý. Máte teoreticky väčšiu šancu, že žena Vás bude ľúbiť preto aký ste, a nie kto ste a ako vyzeráte. Aj keď je to veľmi všeobecné. Však príbeh nájdete na mojom blogu :)

Tak na záver. Ja som maximálne spokojný so svojim životom. Zvyknem hovorievať, že keby za mnou prišiel Boh a ponúkol by mi, že mi vylieči nohu, ale uberie mi z intelektu, tak mu poviem nech sa radšej zahrá aj s druhou nohou. A moja rada ? Pre postihnutých to, aby pochopili, že nie všetci ľudia sú zlí, neľutovať sa a najmä si dávať vysoké ciele a naučiť sa prijímať pomoc. A pre "zdravých" ? Nebojte sa postihnutých ľudí, správajte sa k nim ako k seberovným ale aj pozor na nich! Sú veci, v ktorých môžu byť oveľa lepší ako Vy. A pre rodičov, ktorý vychovávajú postihnuté dieťa? Mať postihnuté dieťa nie je trest. Je to odmena pre to dieťa, lebo sa dostalo do rodiny, ktorá ho bude milovať a ktorá sa vie o dieťa postarať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Vracajú sa deväťdesiate roky a prečo sa Danko drží ruskej letky

Akcia proti Kiskovi je porovnateľná len s únosom mladého Kováča.

DOMOV

Šéf protikorupčného úradu Kovařík: Politikov treba vyšetrovať citlivo

Policajti pri citlivých kauzách nemôžu zisťovať všetko, musia brať ohľad aj na česť politika, tvrdí Ficov šéf boja proti korupcii Peter Kovařík.

PRIMÁR

Keď mejkap podráždi. Problémy, ktoré vyvoláva kozmetika

Vyberte si kozmetiku, ktorá nepoškodí pleť.


Už ste čítali?