Tí z Vás ktorí už čítali môj blog vedia, že nie som človek ktorý sa sťažuje na čokoľvek a nie to ešte na osud. Stále verím, že každý má hrať s takými kartami aké mu boli prihrané, jediné čo môže je naučiť sa hrať s nimi lepšie. V mojom prípade to znamenalo študovať, študovať, študovať.
Išlo mi to až tak dobre, že som bol unesený sám sebou, že ja nebudem mať problém sa zamestnať. Spĺňal som všetky požiadavky na dobrého zamestnanca: vyštudovaný, snaživý, zdravo, sebavedomý ambiciózny, schopný sa porozprávať s kýmkoľvek o čomkoľvek, chodím čisto oblečený, nesmrdím a strihám si nechty. Cha ! To bol ale krásny, ideálny a tak ružový svet bez náznaku diskriminácie. (ani okuliare k som k nim nepotreboval). Pred pár mesiacmi som však precitol do reality. Do krutej, silno krutej reality. Organizácia pre ktorú som pracoval sa pretransformovala na ad hoc orgán, čiže som ostal na voľnej nohe. Príliš som nezúfal, kedže som pôsobil ako v oblasti telekomunikácií, tak zákon o elektronických komunikáciách aj regulačné smernice som ovládal, nemyslel som, že bude problém sa zamestnať v tejto brandži. Ako na požiadanie vtedy náš najväčší mobilný operátor hľadal právnika pre regulácie. Super nič lepšie sa nemohlo stať. Poslal som životopis, pozvali ma na pohovor. Štyri dni som lúskal legislatívu našu, aj EÚ. Pohovor (podľa mňa) prebehol fajn, tešil som sa na ďalšie kolo. Neprišlo...
Vtedy som sa začal zamýšľať sám nad sebou. Kde sa stala chyba ? Však som bol znalý problematiky, prejavoval som vážny záujem, nepotil som sa, nečervenal, nekoktal. Žeby bola chyba vo farbe mojej košeli? Božeee, veď ja mám na sebe farbu konkurencie. Určite to bude v tom..
A odvtedy behám po pohovoroch. Zaujímavý šport. Spoznávam krásy Bratislavy, nových ľudí, pokecám si, zadarmo sa napijem a občas aj koláčikom ma ponúknu...
Pohovor typ I. (aktívny budúci zamestnávateľ)
Ide o celkom zaujímavý druh pohovoru. Determinujúcim znakom je, že zamestnávateľ naháňa Vás. Áno aj také existuje. Zavolajú Vám pozvú Vás na pohovor ohľadne euroskych fondov. Dohodnete si termín, ktorý Vám nebude neskôr vyhovovať, tak si ho zmeníte. Samozrejme Vám vyhovejú. Zaujímavé to začne byť, keď ešte dva krát pre istotu zavolajú, či určite prídete. To je už dôvod na zdravé zapochybovanie. Príchod na miesto činu. Rodinný dom. V pohode, však keď robia EU projekty prečo nie, aj advokáti sídlia v rodinných domoch. Zvoním. S úsmevom s otvorí pekná slečna. Teší sa mi ako pes svojmu chvostu. Pohovor začína "Čo viete o EU fondoch?". Vychrlím jej všetky fondy, akú oblasť podporujú. Slečinka je očividne prekvapená. Prekvapený som aj ja, že ona je prekvapená. Ach aj, toto bude zaujímavé. Otázka. "Počuli ste už o podpore, ktorú dáva štát aby sa ľudia mali lepšie?", odpovedám: "Áno, podpora v hmotnej núdzi." Slečna chcela počuť asi niečo iné, tak ju nechávam sa realizovať. Nakoniec z toho sa vykľuje super tajná podpora o ktorej vedia len oni. A už viem kde som. Opieram sa v deravom gauči. A hneď otázka. "Je všetko v poriadku?" Aha, slečna ovláda reč tela. Po oznámení, že o aký druh záhadnej podpory ide mi povie až na ďalšom stretnutí, sa pekne poďakujem a odchádzam.
Poučenie: Zamestnávateľ, kde Vás veľmi chcú, a ponúknu Vám niečo prevratné, určite Vás to niečo bude stáť, prípadne budete musieť poistiť pol rodiny a pod.
Pohovor typ II. (Porozprávajte nám o sebe)
Tu nie je potrebné sa rozpisovať. Porozprávate čo ste zač, čo chcete v živote dosiahnuť a vaše hobby. V mojom prípade je však zaujímavé keď si neoveria moje odborné vedomosti.Tento pohovor volám štatistický. Ste jednoducho štatista. Pravdepodobne personalistka musí ukázať ako veľmi sa snažila hľadať vhodného kandidáta. Ale nakoniec nikoho lepšieho ako kamarátkinho brata nenašla.
Poučenie: Treba skúšať, skúšať a skúšať. Možno raz nebudete len štatista.
Pohovor typ III. (Psychologické hračky)
Zábavná forma pohovoru. Sranda na celom je nielen len znenie otázok, napr. aká bola Vaša obľúbená hračka v detstve, alebo keby ste mohli švihnúť čarovným prútikom, akej vlastnosti by sa zbavili či odhadnite osobnosť môjho kolegu, ale aj to, že odpovede si viete pripraviť. Stačí sa problematike venovať.
Poučenie: Google + nejaká kniha o reči tela a ste v pohode
Pohovor typ IV. (test)
Pokladám ho za najspravodlivejší. Overia Vaše odborné, jazykové znalosti a odhadnú aj Váš psychologický profil. Tu naozaj neostáva nič iné, len študovať, študovať a študovať.
Pohovor typ V. (ústny - odborný)
Tiež jeden z objektívnych, po povinnom tanečku o tom, kto ste a kde ste robili nasleduje odborná diskusia.
Tak si to zhrňme. Ak ste neštudovali len tak, aby ste mali titul, prebehnete zopár psychologických knižiek, dôsledne sa pripravíte a personalistka nehľadá len štatistu, máte veľkú šancu hoci nie na prvý krát, ale predsa sa zamestnať. Nie však ak ste telesne postihnutí...
Telesne postihnutý ide na pohovor.
Príprava ako uvedené vyššie, hrozby neúspechu ako uvedené vyššie. Len jedna navyše ste to Vy.
V minulosti som sa stretol s humornými situáciami, keď mi napríklad na pohovore do advokátskej kancelárie sa ma opýtali, či zvládnem zísť po schodoch. Vtedy som to bral ešte ako srandu a to že ma nezamestnali som prisudzoval tomu, že ešte nemám vyštudovanú VŠ. Časy sa zmenili škola s vyznamenaním skončená, odborná terminológia v angličtine doučená. Zamestnanie ? Po niekoľkých desiatkach pohovorov žiadne.
Poviem Vám čo je nepríjemné. Nikto Vám nepovie prečo ste neuspeli. (česť jednej jedinej výnimke). Oznámia Vám len, že bol vybratý iný uchádzač. Legitímne sa pýtam prečo ? Však na pohovore ste mi povedali, že spĺňam všetky podmienky, že mám zaujímavé skúsenosti. Že by to naozaj bolo len v tom, že som od Vás odchádzal krívajúc? A vy ste len opatrne dvíhali zrak od mojej nohy? Ľudia povedzte mi niekto že to nie je preto, povedzte mi, že som paranoidný, povedzte mi, že som blbý, že toto a toto neovládam. Ja sa z toho poučím a nabudúce sa tej chybe vyhnem.
Nie som naivka. Na reprezentačné účely si určite vyberie zamestnávateľ sexi babenku. Na prehováranie ľudí na uzavretie úverovej zmluvy tiež. Tomu rozumiem. Však klient pri pohľade na krásnu ženu podpíše aj čo nechce. Taktiež rozumiem, keď ma niekto nezamestná na vykladanie tovaru alebo kopanie kanálov. Viete čo je smutné ? Že v dnešnej dobe každý môže pracovať ak chce. Stačí sa presťahovať za prácou, prijať nižšie pracovné zaradenie a časom možno postúpite. Pracovať môže každý kto chce, len sa zdá, telesne postihnutí nie. Hovorím o sebe, koho postihnutie je len naozaj kozmetická chyba v ničom ma neobmedzuje. Čo potom tí s tažším postihnutím ?
Čo môžeme robiť ? Nič.
Áno, prijali sme antidiskriminačný zákon, boli inkorporované smernice EU, je ustanovená povinnosť zamestnávať isté percento telesne postihnutých. Deje sa to ? Nie. Dokonca aj vláda, ktorá je viazaná Dohovorom OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, podľa ktorého má v štátnych inštitúciám zamestnávať telesne postihnutých. Deje sa to ? Nedeje sa to nie preto, žeby na to neboli vytvorené legislatívne podmienky, lebo zamestnávateľ dokonca ušetrí na odvodoch, ale preto lebo ľudia nechcú. Možno sa k tomu stavajú tak, že sme úspešná spoločnosť vo veľkej sklenenej budove naši zamestnanci musia byť dokonalýv každom smere. Neviem, neviem kde je v matrixe chyba. Možno v tom, že by som sa nemohol zúčastniť firemných hier, resp. že možno by môj tým nevyhral...
