Ako sa určuje výška výživného ?
Výživné je praktickým vyjadrením ekonomickej funkcie rodiny, ktorej účelom je zabezpečovať pre svojich členov uspokojovanie materiálnych potrieb, a to vzájomnou pomocou podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.[2]
Výživné ako zákonná povinnosť
Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času kým deti nie sú schopné samé sa živiť. To znamená, že rodič sa tejto svojej povinnosti nemôže zbaviť, prípadne ju obmedziť zmluvou alebo dohodou s druhým rodičom, ktorý je platobným miestom výživného (výživné sa najčastejšie platí k rukám rodiča, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do starostlivosti) napr. o tom, že vyživovaciu povinnosť bude plniť buď v nižšej sume ako určil súd alebo formou iných plnení (napr. kupovanie ošatenia a pod). Vyživovacia povinnosť k dieťaťu nie je obmedzená dosiahnutím určitého veku t.j. ani dosiahnutím plnoletosti, či presiahnutím veku 25. roku života ako to určuje Zákon o prídavku na dieťa. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom tak ako ju vníma Zákon o rodine trvá do času, pokiaľ dieťa nie je schopné sa samé živiť. Táto okolnosť je taktiež individuálna. Dieťa môže byť schopné sa samostatne sa živiť po ukončení strednej školy (ak mu to podmienky na trhu práce umožňujú), alebo prípadne až po ukončení štúdia na vysokej škole. Ak sa dieťa rozhodne študovať na ďalšej vysokej škole, súd spravidla určí, že vyživovacia povinnosť k dieťaťu zanikla, práve z dôvodu splnenia zákonnej podmienky, ktorou je schopnosť dieťaťa samostatne sa živiť. Súdy však túto okolnosť posudzujú individuálne. V prípade, ak je dieťa schopné sa samé živiť povinný rodič musí podať návrh na zrušenie výživného, to znamená, že schopnosť dieťaťa sa samé živiť automaticky nespôsobuje zánik vyživovacej povinnosti rodičov. Rozhodnutím súdu o zániku vyživovacej povinnosti však vyživovacia povinnosť nezaniká úplne. V prípade, ak potomok v prvom rade stratí schopnosť sa sám živiť, napríklad z dôvodu ťažkej choroby alebo úrazu, rodičom opäť vzniká povinnosť svoje dieťa živiť. (pozn. po dovŕšení 18. roku života návrh na určenie výživného podáva na súde potomok).
Výška vyživovacej povinnosti
Určenie výšky vyživovacej povinnosti vychádza zo skutočnosti, že obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Z uvedeného je zrejmé, že vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu majú obaja rodičia dieťaťa, pričom platí, že súd individuálne skúma schopnosti, možnosti a majetkové pomery každého z rodičov. Dôležité je upozorniť na skutočnosť, že pod pojmom „svojich schopností a možností“ sa nerozumie len čistý priemerný mesačný príjem rodiča (mzda a ostatné príjmy za predchádzajúci kalendárny rok), ale súd komplexne posudzuje schopnosti a možnosti rodiča. Je tomu tak z dôvodu, aby sa rodič nemohol zbavovať (prípadne znižovať) vyživovacej povinnosti voči dieťaťu napríklad tým, že prijme finančne nevýhodnejšie zamestnanie alebo sa stane dobrovoľne nezamestnaným. Súd pri určovaní výšky výživného skúma aj majetkové pomery rodičov a to opäť individuálne u každého rodiča. Majetkové pomery sa preukazujú napr. listami vlastníctva, výpisom z bankových účtov, výpisom z evidencie motorových vozidiel ako aj inými listinami alebo inými dôkazmi. Smerodajná pre určenie výživného je životná úroveň rodičov. Zákon o rodine ustanovuje, že dieťa má právo sa podieľať na životnej úrovni rodičov. Životnú úroveň rodičov určujú mnohé faktory ako napríklad výška úspor, leasingy motorových vozidiel, dovolenky, čerpané úvery a podobne.
Pri určení výšky vyživovacej povinnosti súd vychádza z vyčíslenia celkových nákladov na dieťa a to tak, aby výška výživného pokrývala oprávnené potreby dieťaťa ku dňu rozhodovania o výške výživného. (oprávnené potreby dieťaťa sa menia v závislosti od veku dieťaťa, školskej dochádzky a podobne).
Celkové mesačné náklady na dieťa predstavujú všetky náklady (výdavky), ktoré zabezpečujú aspoň základné potreby dieťaťa ako napríklad strava, ošatenie, zdravotná starostlivosť, školská dochádzka a podobne na kalendárny mesiac. Samozrejme, ak to dovoľujú majetkové pomery rodičov, dieťa má nárok aj na ďalšie plnenia zo strany rodičov napríklad výlety, športové aktivity a podobne. Jednotlivé náklady na dieťa sa spočítajú tak, že pravidelné mesačné platby ako strava, školné, zdravotnícke potreby sa započítajú do mesačných nákladov na dieťa v celosti, ostatné nepravidelné platby ako napríklad kúpa ošatenia, športových potrieb sa rozpočíta tak, aby bolo možné určiť ich výšku na jeden kalendárny mesiac. Takéto určenie výšky nákladov na dieťa je smerodajné, lebo súčasná právna úprava neumožňuje priznanie výživného vo vyššej výške ako sú preukázané náklady na dieťa.
To, v akej miere sa bude každý z rodičov podieľať na celkových nákladoch na dieťa určujú majetkové pomery rodiča, jeho životná úroveň. Súd prihliada aj na ďalšie vyživovacie povinnosti, ktoré rodič má k iným deťom. Vyživovaciu povinnosť vykonáva rodič, ktorému bolo dieťa zverené do starostlivosti osobnou starostlivosťou a poskytovaním vecných plnení ako stravy, zdravotníckych potrieb a bývania. Druhý z rodičov plní svoju vyživovaciu povinnosť formou finančného plnenia, pričom platí, že ak je životná úroveň rodiča, ktorý plní vyživovaciu povinnosť formou osobnej starostlivosti je nižšia alebo rovnaká ako druhého rodiča, možno tohto rodiča zaviazať na plnenie výživného vo vyššej sume ako je polovica preukázaných nákladov na dieťa. Súdom určené výživné však nemôže byť nižšie ako je 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté alebo na nezaopatrené dieťa, ktorého výška v súčasnosti je 26,-€ mesačne.
[1] http://www.najpravo.sk/clanky/rozvodovost-konecne-klesla.html
[2] Bronislava Pavelková, Zákon o rodine Komentár, C.H.BECK, 2011, str. 374
